post-title Nezávislá spoločnosť

Nezávislá spoločnosť

Nezávislá spoločnosť

Politické okolnosti znovuzískania nezávislosti Poľska v roku 1918 sú predmetom podrobných analýz historikov. Návrat Piłsudského z väzenia v Magdeburgu, prevzatie moci od Regentskej rady, ako aj neskoršie vymenovanie vlády na čele s premiérom Jędrzejom Moraczewským detailne popisujú všetky dejepisné učebnice zamerané na toto historické obdobie.

Veľkému záujmu historikov sa tešia aj vojenské aspekty, či už ide o rozostavenie armády na jednotlivých neuralgických bodoch, štruktúru a organizáciu vojenských formácií alebo o ich vybavenie.

K rovnako fascinujúcim, no menej preskúmaným témam patrí život obyčajných obyvateľov tých území, ktoré sa vtedy stali súčasťou nového poľského štátu. Verím, že sté výročie znovuzískania suverenity Poľska je dokonalou príležitosťou na to, aby sme sa detailnejšie pozreli na každodenný život našich predkov, na problémy, ktorým museli čeliť, a napokon na podmienky, v akých museli žiť.

 

Zrodenie nového štátu

Euforické nálady spojené so znovuzískaním nezávislosti Poľska bolo možné zažiť predovšetkým vo Varšave. V atmosfére všeobecnej radosti, ale aj chaosu a vzrušenia postupne mizli z mestského koloritu cudzojazyčné tabuľky, nápisy a všetko, čo mohlo pripomínať vyše storočné obdobie neslobody. Často dochádzalo k napätiu medzi Varšavčanmi, ktorí túžili po odvete, a nemeckými vojakmi, ktorí opúšťali mesto.

Aj sám Piłsudski pritom vyzýval k tomu, aby si občania udržali emócie na uzde a zachovali pokoj: „Absolútne rozumiem rozhorčeniu zasiatemu okupantmi, ktorým zahoreli všetky kruhy spoločnosti. Chcem, aby sme sa však nenechali uniesť pocitmi hnevu a pomsty. Odchod nemeckých predstaviteľov a vojsk musí prebehnúť v absolútnom poriadku,“ apeloval.

Radosť zo znovuzískania suverenity sa striedala so strachom o to, akú podobu bude mať nová krajina – a to aj v doslovnom význame, pretože hranice Poľska ešte v tom období neboli pevne stanované – ich presné situovanie nebolo zrejmé, pretože svoje nároky prezentovali aj početné národnostné menšiny. „Hranice Poľska – teda tie miesta, kde sa Poľsko končí, a kde sa stretáva s inými krajinami – kto už len z nás by ich dokázal vytýčiť bez najmenšieho zaváhania?

My sme takmer zabudli na naše hranice. Keď si opakujeme a hovoríme – Poľsko, Poľsko – vlastne ani sami poriadne nevieme, o aké územie presne ide,“ písala v tom čase Maria Dąbrowska. Je vhodné na tomto mieste pripomenúť, že 11. novembra 1918 bol Vilnius aj naďalej pod nemeckou okupáciou, v Ľvove stále prebiehali boje s Ukrajincami a v Poznani dochádzalo k nepokojom, ktoré mali neskôr dopomôcť k vypuknutiu veľkopoľského povstania.

 

Presné určenie hraníc poľského štátu nebolo jedinou veľkou výzvou. Od základov sa museli totiž vytvoriť aj štátne štruktúry, čo predstavovalo skutočne ťažkú a náročnú úlohu, keďže jednotlivé regióny, ktoré sa ocitli pod nadvládou rozličných okupantov, fungovali temer ako samostatné krajiny.

Tempo rozvoja každého z nich bolo úplne iné – podobne ako étos práce, mentalita a úroveň zámožnosti obyvateľov či tiež právny systém. Bolo tiež nevyhnutné zaviesť spoločnú menu. Krátko po znovuzískaní nezávislosti podľa Dekrétu zo dňa 7. decembra 1918 sa zákonným platobným prostriedkom stala poľská marka, ktorá bola využívaná až do roku 1924, kým ju nenahradil poľský zlotý.

Ďalšie problémy predstavovali zničené majetky po prvej svetovej vojne. Najmenšie straty spôsobené vojenskými operáciami utrpelo Horné Sliezsko a Poznanské vojvodstvo – tieto územia však netvorili ani desatinu vtedajšej rozlohy Poľskej republiky. Ostatná časť krajiny bola do značnej miery zdevastovaná.

Mnohé miesta stále sužovala delová spúšť a zákopy, cesty boli pritom v žalostnom stave, podobne tiež mosty a železničná infraštruktúra. Materiálne straty sa odhadovali na takmer 30 percent národného majetku. Zo zemského povrchu zmizlo až 12 percent obcí, okolo 5 miliónov ľudí prišlo o celoživotné úspory a strechu nad hlavou. Po vojne sa ukrývali iba v provizórnych chatrčiach či zemľankách.

 

Chudoba vidieka a rozvoj miest

V Poľsku v tomto období bývalo 27 miliónov ľudí (1921), pričom väčšina obyvateľstva žila na vidieku a – ako uvádza Włodzimierz Mędrzecki z Historického ústavu Poľskej akadémie vied – patrila k svetu, ktorý je hlboko zakorenený v tradíciách. Rytmus a životnú úroveň tohto obyvateľstva určovali neveľké tradičné sedliacke hospodárstva, malé remeselnícke dielne a trhy v malom mestečku, ktoré sa opakovali každý týždeň. Treba pritom dodať, že v mestečku bola znalosť čítania a písania skôr vyjadrením akýchsi vyšších ašpirácií než každodennou potrebou.

Podmienky, v akých žilo a bývalo vidiecke obyvateľstvo, boli zlé – domy boli väčšinou drevené, pokryté doskovou strechou, pričom vo väčšine ani neboli vybavené toaletou. Obyvatelia spali v jednej posteli, umývali sa len zriedka, čo malo za následok rozširovanie chorôb. Najväčšmi však poľský vidiek sužoval hlad. Iba Veľkopoľské a Pomoranské vojvodstvo, ktoré sa ešte nedávno považovali za „sýpku pruského štátu“, nemali väčšie zásobovacie problémy.

Na opačnom konci sa nachádzal biedny, preľudnený haličsky vidiek, kde tisíce trpasličích hospodárstiev (…) nemohli sedliakom zabezpečiť ani len životné minimum. O čosi lepšie vyzerala situácia na vidieku v Kongresovom kráľovstve– uvádzajú Maja a Jan Łozińskí, autori knihy V predvojnovom Poľsku. Všedný a nevšedný život(W przedwojennej Polsce Życie codzienne i niecodzienne). 

Inak fungovali veľké mestá, svojské enklávy modernosti, ktoré sa vzhľadom na životný štýl a infraštruktúru len v malej miere odlišovali od európskych metropol. Samozrejme, nie všetky poľské mestá sa rozvíjali v rovnakej miere – čo bolo tiež dôsledkom dávnej okupácie. Pomerne vysoká životná úroveň charakterizovala urbanizované a industrializované Horné Sliezsko.

Prístup k lekárskej starostlivosti, obytné budovy pripojené k vodovodnej a kanalizačnej sieti (až 68 percent katovických bytov) a tiež plynofikácia boli pre obyvateľov tohto regiónu štandardom. Na relatívne vysokej úrovni si žili obyvatelia Poznane, Varšavy a Ľvova, najslabšie podmienky museli strpieť obyvatelia Vilniusu a Lodže. V poslednom menovanom meste bolo ku kanalizácii pripojených ani nie 7 percent bytov.

Zábava a móda v nezávislom Poľsku

Poľsko v roku 1918 nezažívalo iba problémy s udržaním čerstvo znovuzískanej nezávislosti a s odstraňovaním povojnových škôd. Poliaci predsa nežili len vojnou a veľkou politikou. Práve naopak – najmä obyvatelia miest si vedeli užiť zábavu a bujarý spoločenský život. Rýchlo sa rozvíjali kiná, ktorých počet už v roku 1921 dosiahol 400.

Veľké sympatie prejavovala verejnosť kabaretom, prvé predstavenie s názvom Vivat sloboda videli diváci vo Varšave už 11. novembra 1918. O rok neskôr vznikol slávny kabaret Qui Pro Quo, v ktorom začínali kariéru okrem iných Hanka Ordonówna, Adolf Dymsza či Eugeniusz Bodo.

Novému poriadku sa tiež prispôsobila dámska móda. Šaty boli podstatne menej zdobené a okázalé ako pred vojnou – boli pohodlnejšie a funkčnejšie. Pre vtedajšiu módu bol charakteristický vysoký, ale voľne naznačený pás, goliere a dekolty v geometrických tvaroch, ktoré prezrádzali nadchádzajúci štýl art deco.

Katarzyna Pieniądz

MP 100 Rokov 10/2018

 

Bibliografia:

Hlavný štatistický úrad – 100 rokov Poľska v číslach 1918 – 2018; http://stat.gov.pl.

Maja a Jan Łozińskí, V predvojnovom Poľsku. Všedný a nevšedný život (W przedwojennej Polsce. Życie codzienne i niecodzienne), Wydawnictwo Naukowe PWN, Varšava 2011.

Ewa Łukasik, Moderná žena, teda móda v II. Poľskej republike(Kobieta nowoczesna, czyli moda w II RP); https://niepodlegla.gov.pl/aktualnosci/kobieta-nowoczesna-czyli-moda-w-ii-rp.

Włodzimierz Mędrzecki, Spoločnosť II. Poľskej republikyhttp://www.dwudziestolecie.muzhp.pl/index.php?dzial=latadwudzieste3.

Paweł Skibiński, Poľsko 1918 (Polska 1918), Muza, Varšava 2018.