post-title Poľská cesta k znovuzískaniu nezávislosti

Poľská cesta k znovuzískaniu nezávislosti

Poľská cesta k znovuzískaniu nezávislosti

 

11. novembra 1918 „vypuklo Poľsko“. Týmto spôsobom hrdinovia a svedkovia udalostí, ktoré sa uskutočnili pred 100 rokmi, definovali znovuzískanie nezávislosti našej krajiny po 123 rokoch neexistencie poľského štátu. Samozrejme, mali na mysli silný pocit národnej identity na dlhej ceste Poliakov k slobode.

Rozdelenie Poľska medzi Prusko, Rusko a Rakúsko na konci 18. storočia Poliaci nikdy neschválili. Rozdelenie totiž priviedlo poľský národ k vzburám a protestom proti novej situácii a okolnostiam, ktoré stáli na začiatku tohto procesu. Poľskú spoločnosť charakterizovali v zásade dva postoje voči rozdeleniu a okupantom. Na jednej strane to boli pokusy o ochranu národnej identity, na strane druhej išlo o prejavy snahy a boja za znovuzískanie slobody. Nadišiel teda čas národných povstaní proti agresorom a pozitivistickej organickej práce nasmerovanej k vytvoreniu modernej poľskej spoločnosti a ku krokom, do ktorých boli zapojení predstavitelia všetkých stredísk odporu, vierovyznaní a národov Poľskej republiky.

Je vhodné na tomto mieste uviesť, že poľské hnutia za nezávislosť sa tešili neustálym prejavom sympatie európskej verejnej mienky a početným aktom solidarity. Stačí si len spomenúť na vlnu entuziazmu vo Francúzsku, Belgicku, Nemecku, talianskych štátoch a v Maďarsku voči veteránom Novembrového povstania, ktorí sa ocitli v exile. Pri svojej snahe za zjednotenie Nemecka a Talianska si nemeckí a talianski patrioti brali príklad z Poliakov.

Tento fenomén sa zopakoval o 150 rokov neskôr, keď inšpirácie, skúsenosti a výsledky spoločenského hnutia – Solidarity – využívali národy stredovýchodnej Európy za železnou oponou. Vynikajúci umelci na západe Európy venovali svoje práce Poľsku a Poliakom a mnohí cudzinci sa na poľskej strane zúčastňovali aj v povstaleckých bojoch.

Patriotický odboj Poliakov v 19. storočí bol brutálne potlačený okupantmi (Ruskom, Nemeckom a Rakúskom), čo prinútilo tisíce Poliakov emigrovať. Emigranti zohrali dôležitú úlohu – na jednej strane boli strážcami pamäti a na strane druhej tvorcami budúcnosti národa. V zahraničí medzi Ženevou a Parížom sa zrodili moderné poľské politické strany a tam sa aj vyformovali ich lídri (Roman Dmowski a Józef Piłsudski). Tí následne zohrali kľúčovú úlohu pri budovaní nového poľského štátu, ktorý sa zrodil 11. novembra 1918.

Priaznivé geopolitické podmienky sa začali objavovať spolu s vypuknutím prvej svetovej vojny v dôsledku konfliktov medzi okupantmi Poľska, ktoré sa za tie roky nahromadili. Na tento moment boli Poliaci však pripravení. Vytvorili dobre organizovanú sieť pevných politických vzťahov, ktoré mali uplatnenie v aktivitách politických strán a organizácií – vrátane vojenských – zameraných na vybudovanie povedomia novej triedy schopnej prevziať moc v znovuzrodenom Poľsku.

Vyše desať poľských vojenských formácií pôsobiacich v istej autonómii bojovalo na frontoch prvej svetovej vojny. Politické vyhlásenia bývalých okupantov, ktorí v čase prvej svetovej vojny sľubovali rôzne formy čiastočného prinavrátenia nezávislosti Poľsku, poľský národ neuznával a vnímal ich skôr ako zálusk okupantov na získanie „potravy pre kanóny“. V každom prípade však predstavovali dôležité politické fakty, ktoré bolo možné využiť, keď sa geopolitická situácia stala priaznivejšou. Takýto stav nastal spolu s pádom impéria Romanovcov, s vojenskou porážkou Nemecka a rozpadom Rakúsko-Uhorska.

V povedomí väčšiny Poliakov musela na konci roku 1918 hlavná úloha a politická pozícia v novom štáte patriť Józefovi Piłsudskému, charizmatickému politikovi, ktorý bol zosobnením mimoriadnych organizačných a vojenských schopností a neslýchaného politického inštinktu. Odovzdanie moci do jeho rúk vo Varšave 11. novembra 1918 sa považuje za začiatok obrody poľského štátu po 123 rokoch neslobody. Tento štát bol okamžite prinútený brániť svoje územie na niekoľkých frontoch, najmä proti Nemecku a boľševickému Rusku. Veľké víťazstvo Poliakov nad boľševikmi (sovietskym Ruskom) v roku 1920 zabránilo postupu revolúcie sovietov na západ a nedovolilo komunistickej vláde v Moskve realizovať „svetovú revolúciu“.

Po roku 1939 počas nemeckej a sovietskej okupácie boli výročné oslavy 11. novembra zakázané, inak hrozil trest smrti a vyhnanstvo do tábora alebo gulagu. Oslavy výročia boli naďalej nepovolené a jeho význam bol potláčaný aj v období komunistického Poľska po roku 1945. Národ však nikdy na ne nezabudol a dátum aj forma spomienky v komunistickej realite pripomínali spontánne protesty z obdobia rozdelenia Poľska. 11. november v období Poľskej ľudovej republiky sa stal symbolom splnenia radostného sna Poliakov o nezávislosti a suverenite.

Národný deň nezávislosti 11. novembra, ktorý opäť zaviedol Snem Poľskej republiky vo februári 1989 na začiatku historického zlomového bodu v Poľsku a v Európe, je dnes vyjadrením historickej kontinuity poľského národa a štátu a tiež symbolom rešpektu voči patriotickým aktivitám našich predkov.

Krzysztof Strzałka

Veľvyslanec Poľskej republiky na Slovensku

MP 100 Rokov 10/2018