post-title S profesorom Czesławom Brzozom o realite spred sto rokov

S profesorom Czesławom Brzozom o realite spred sto rokov

S profesorom Czesławom Brzozom o realite spred sto rokov

 WYWIAD MIESIĄCA 

Končiaca sa prvá svetová vojna priniesla Poliakom po 123 rokoch neslobody a okupácie vytúženú slobodu. Predtým v dôsledku rozdelenia Poľska medzi Rusko, Prusko a Rakúsko táto krajina zmizla z mapy sveta, a tak jej obyvateľstvo sa muselo prispôsobiť podmienkam, ktoré diktovali okupanti. Ale nádej, že sa dočkajú toho dňa, keď znovu budú občanmi Poľska, v nich neustále tlela. Ako to vyzeralo pred sto rokmi, aké emócie sprevádzali Poliakov počas vojny a hneď po jej skončení, aké okolnosti mali vplyv na riešenia, ktoré boli priaznivé pre Poľsko, aké ťažké bolo jeho opätovné vybudovanie, nám prezradil historik z Jagelovskej univerzity prof. Czesław Brzoza.

Prvá svetová vojna priniesla Poliakom nádej, že po 123 rokoch života rozdelenia krajiny a okupácie znovu získajú slobodu. Tieto udalosti určite sprevádzali obrovské plány, sny a očakávania. Aké?

Samozrejme, sny to boli veľké. Všetci si uvedomovali, že ak sa stane čokoľvek priaznivé pre Poliakov, tak iba v dôsledku veľkého medzinárodného konfliktu a v situácii, keď sa okupanti postavia na opačné strany barikády. Kým v rôznych záležitostiach – vrátane poľskej otázky – tieto mocnosti vystupovali spoločne, perspektíva na znovuzískanie slobody bola len malá. Ale v momente, keď sa Nemecko spolu s Rakúsko-Uhorskom ocitli v jednom politicko-vojenskom tábore a Rusko v druhom, skrsla šanca, že Poľsku sa podarí opäť získať nezávislosť.

Je však pravda, že nikoho to okrem Poliakov nezaujímalo a žiaden z bojujúcich štátov nemal v pláne riešiť túto otázku. Ak aj prišla na to reč, tak iba čisto z konjunkturálneho hľadiska. Okrem iného preto, že vojenské operácie sa odohrávali na poľskom území a vojenským veliteľom nikdy nebolo jedno, ako sa správa obyvateľstvo na území, na ktorom prebiehajú boje.

Aj preto bolo počuť zmienky Nemcov, ale aj Rakúšanov o slobodnom Poľsku. A podobne konali aj Rusi – aj oni totiž chceli, aby si Poliaci vybrali ich. Preto Poliakom poslali manifest s podpisom veľkého kniežaťa Nikolaja Nikolajeviča, ktorý predpokladal zjednotenie všetkých poľských území pod cárskym žezlom s autonómnymi právami pre tieto územia.

 

Bol to lákavý návrh, však?

Prinajmenšom ponúkal šancu, že zmizne dovtedajšie rozdelenie a že poľské územia budú opäť spojené a zjednotené do jedného štátneho celku.

 

Uverili Poliaci tomuto sľubu?

Nie tak celkom. Onedlho sa totiž ukázalo, že tento sľub sledoval propagandistický cieľ. Keď sa objavili snahy o získanie ohlasovanej slobody vierovyznania, jazyka a samosprávy, ukázalo sa, že sľuby z manifestu sa nemali týkať územia, ktoré už bolo pod správou Ruska, ale toho, ktoré malo Rusko ešte len získať.

 

Objavili sa nejaké návrhy aj z druhej strany?

Nemecko a Rakúsko-Uhorsko sa rozhodli vytiahnuť poľskú kartu z jediného dôvodu – čoraz viac im chýbali ľudia. Na začiatku sa totiž očakávalo, že sa vojna skončí veľmi rýchlo – na Vianoce 1914 – a všetci sa vrátia domov. Každá zo strán si predstavovala, že bude oslavovať víťazstvo – v Moskve, Berlíne či Viedni.

Ako sa neskôr ukázalo, k žiadnemu víťazstvu neprišlo, vojna trvala aj ďalej a straty ústredných mocností, ktoré zahŕňali padlých, ranených a nezvestných vojakov, presiahli v roku 1916 desať miliónov! Presne preto začalo záležať na každom mužovi, ktorý bol schopný držať zbraň alebo pracovať v priemysle. A práve vtedy z iniciatívy vojakov bol 5. novembra 1916 vydaný akt dvoch cisárov, ktorý ohlasoval, že z územia, ktoré sa odníme Rusku, vznikne Poľské kráľovstvo.

 

Podľa akých pravidiel?

Nebolo zrejmé, kto v ňom bude kráľom. Mal to byť nový štát, nezávislý, ale spojený s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Pre každý prípad sa však vždy dodalo, že definitívna podoba hraníc bude určená neskôr. Išlo o to, že Nemecko si chcelo časť okupovaného územia ponechať v rámci svojich hraníc. Takýto plán mali napríklad vo vzťahu k spriemyselnenému regiónu Zagłębie Dąbrowskie. Počítali napokon s tým, že už samotné ohlásenie vytvorenia poľského štátu stačí na to, aby sa Poliaci poponáhľali a postavili sa do boja proti Rusku.

 

A poponáhľali sa?

Nie!

 

Znamená to, že si zvolili dobrú taktiku?

Teraz z perspektívy času môžeme, samozrejme, usudzovať, že áno. Vtedy si možno niektorí mysleli, že lepšie je získať čokoľvek, ako nemať nič. Okrem toho sa predsa nikto nehrnie do boja, teda okrem mládeže, ktorá sa vždy o niečo chce biť. V tomto prípade sa však konštatovalo, že poľskú armádu môže povolať iba poľská vláda, ale tá vtedy predsa neexistovala.

A taktiež Poliaci vedeli, že kývnutím na ponuku dajú tichý súhlas na zrieknutie sa Veľkopoľska a Pomoranska, ktoré sa ocitnú v rukách Nemecka. Bolo isté, že Nemci im nebudú chcieť tieto regióny vrátiť, avšak bez nich si však Poliaci nevedeli predstaviť svoj budúci štát.

 

Bola to teda pre Poliakov dosť ťažká situácia.

To, čo bolo na tomto všetkom najcennejšie, je skutočnosť, že v poľskej otázke sa začali isté licitácie. K slovu sa dostal dokonca prezident Spojených štátov amerických, ktorý hovoril, že Poliaci majú právo vybudovať si vlastný štát. Potom, keď sformuloval zásady (tzv. Nového svetového poriadku), podľa ktorých sa má skončiť vojna, celú jednu z nich venoval Poľsku, keď tvrdil, že tento štát musí vzniknúť. Onedlho to v obšírnejšej forme zopakovali aj predstavitelia európskych mocností. Ale aj naďalej boli početné záležitosti týkajúce sa podoby našej krajiny problematické.

 

Preto trvalo tak dlho určenie hraníc Poľska?

Práveže ani samotní Poliaci nemali jasnú koncepciu, ako presne by mala ich krajina vyzerať. Mohli sa odvolávať iba na hranice a tradície z 18. storočia, teda z obdobia Poľsko-litovskej únie, ale to už bolo predsa nereálne. Bolo nevyhnutné zrieknuť sa časti dávneho územia, ale zároveň sa objavila koncepcia, podľa ktorej sa mali Poliaci dožadovať území, o ktoré Poľsko prišlo pred stáročiami. Takým územím bolo napríklad Sliezsko, na ktorom v 19. storočí došlo k národnému obrodeniu.

Okrem toho o podobe Poľska nerozhodovali len Poliaci. Naše ašpirácie museli prirodzene naraziť na ašpirácie a snahy iných národov: Litovčanov, Ukrajincov, Bielorusov, Čechov, Slovákov, Nemcov, Rusov atď. A keďže nebolo možné nájsť uspokojivé riešenie pre všetky strany, sporné postoje dokázali eskalovať do takej miery, že aj keď sa prvá svetová vojna skončila, na rozličných územiach vypukli lokálne vojny a povstania.

 

S kým?

Najskôr sa ešte pred 11. novembrom 1918 začala vojna s Ukrajincami o Východnú Halič. Na konci tohto roka vypuklo veľkopoľské povstanie a na začiatku roka 1919 eskaloval konflikt s Čechmi o Tešínsko. Veľký význam z hľadiska hĺbky konfliktu mali aj východné územia, ktoré chcelo Poľsko tiež nejakým spôsobom získať.

 

Ako vyzeralo budovanie, spájanie nového štátu? Nikto si predsa nepamätal dávne Poľsko, všetci ho poznali iba z ústnej tradície svojich predkov. Okrem toho ľudia, ktorí žili na rozličných okupovaných územiach, sa od seba určite odlišovali.

Celé medzivojnové obdobie je obdobím budovania II. poľskej republiky. Vtedy, keď Poliaci znovu získali nezávislosť, bolo rozhodne viac vecí, ktoré spoločnosť rozdeľovali, ako tých, ktoré ju spájali. Po prvej svetovej vojne sa objavila prirodzená snaha vplývať na vlády v krajine, pričom z každej časti Poľska bolo počuť hlasy tých, ktorí si mysleli, že majú na to právo.

Obyvatelia Haliče tvrdili, že majú vzdelané poľské kádre – úradníkov, učiteľov, policajtov, vojakov a diplomatov. Na tomto území totiž existovalo poľské školstvo, vznikla Akadémia umenia a vied, legálne sa rozvíjal politický a kultúrny život. Na území okupovanom Ruskom považovali vrcholní politický predstavitelia akékoľvek národné postoje za zločin, a preto obyvatelia týchto regiónov tvrdili, že oni museli priniesť najväčšiu obetu.

A preto z tohto titulu by ich predstavitelia mali riadiť nový štát. Zase obyvatelia Veľkopoľska zdôrazňovali svoje nespochybniteľné vlastnosti, ktoré ich oprávňovali na vládnutie, a to poriadkumilovnosť, pohostinnosť a pod. Problémov bolo dosť veľa, pokiaľ hovoríme o vrchných vrstvách spoločnosti, no situácia v tých spodných bola ešte ťažšia.

 

Analfabetizmus?

Nie všade, ale v regiónoch okupovaných Ruskom dosahoval rekordy. V pričlenených guberniách, teda na územiach uznaných za integrálnu časť cisárstva, stretnúť človeka, ktorý vedel čítať a písať, bolo rovnako ťažké, ako stretnúť triezveho človeka za Uralom. Tam za riekou Bug bolo okolo 75 percent analfabetov a v Poľskom kráľovstve okolo 30 percent. Okrem toho medzi sedliakmi chýbalo národné povedomie.

 

Ako sa podarilo znovu vybudovať toto povedomie?

Vďaka školstvu, likvidácii analfabetizmu a šíreniu obrodných myšlienok. Po vojne sa dôraz kládol na všeobecné vzdelávanie, vznikali univerzity či vysoké technické školy. Poliaci začínali obsadzovať pozície, ktoré predtým v Poľskom kráľovstve patrili Rusom a na územiach pod pruskou okupáciou zase Nemcom.

 

Čo sa potom dialo napríklad s takými Rusmi? Vrátili sa do svojej krajiny?

Niektorí Rusi tu ostali, ale boli to ľudia, ktorí akceptovali nadchádzajúce zmeny a našli si svoje miesto v poľskej spoločnosti – napríklad tí, ktorí vstúpili do miešaných manželstiev. V medzivojnovom období ruskú menšinu tvorilo okolo 150 tisíc ľudí, teda nebolo ich až tak veľa, keď zoberieme do úvahy celú spoločnosť s 30 miliónmi obyvateľov.

 

Toľko ľudí vtedy žilo v Poľsku?

V roku 1921 v Poľsku bývalo okolo 27 miliónov občanov.

 

A čo s Poliakmi v zahraničí? Vracali sa po vojne do Poľska?

Áno. Začiatok nezávislosti bol zároveň obdobím jedného z najväčších migračných presunov. Poliaci sa vracali domov z rôznych, dokonca aj z veľmi vzdialených štátov, ako napr. z USA či Brazílie. Niet však žiadnych pochýb, že najviac osôb sa vrátilo z Ruska. Veľmi často to boli deti tých, ktorí sa v Rusku ocitli po povstaniach – teda tieto deti sa narodili a boli vychované v cudzine – a nie vždy hovorili po poľsky.

Prvé sčítanie obyvateľstva sa konalo v roku 1921, ktoré však celkom neodzrkadľovalo aktuálnu situáciu, pretože sa konalo práve počas spomenutých migračných presunov. Okrem toho to bolo v dobe, keď sa regióny Vilniusu a Horného Sliezska ešte nachádzali mimo hraníc poľského štátu. Presnejšie údaje máme zo sčítania, ktoré sa uskutočnilo o desať rokov neskôr, teda v roku 1931. Vtedy v Poľsku bývalo 32 miliónov obyvateľov.

 

Na čelo tejto krajiny sa museli postaviť tí najlepší. Kto bol podľa vás takou výnimočnou politickou osobnosťou?

Najvýraznejšími osobnosťami z tej doby boli Józef Piłsudski a Roman Dmowski. Dvaja oponenti, úhlavní nepriatelia, reprezentanti odlišných koncepcií, ktorí bojovali vždy proti sebe. Samozrejme, boli tu aj ďalší, ako Wincenty Witos, Ignacy Daszyński či Wojciech Korfanty, ktorí mali tiež početné zástupy zástancov. Treba spomenúť i Poliakov zo sveta kultúry, ktorí pôsobili medzinárodnej scéne, napríklad neskorší premiér Ignacy Paderewski. Jeho hudba získala a zaangažovala veľa ľudí – najskôr pre poľskú otázku a potom pre mladú rozvíjajúcu sa krajinu.

 

To je zaujímavá diplomacia, však?

Predtým na medzinárodnej scéne najviac pre Poľsko vybojovali umelci, akými boli Helena Modrzejewská, Henryk Sienkiewicz, Maria Curie-Skłodowská. Poznal ich celý svet. Samozrejme, musíme tiež pamätať na vojenských predstaviteľov, ako napríklad na generála Józefa Bema, ktorý bojoval za nezávislosť iných národov, pričom dúfal, že to pomôže poľskej otázke.

 

Znovuzískanie nezávislosti oslavujeme 11. novembra, ale tento dátum je konvenčný.

Každý štát musí mať svoj deň nezávislosti a jednoducho nejaký deň si treba zaň vybrať. 11. november mal tú výhodu, že v tento deň bolo tiež uzatvorené prímerie v Compiègne, ktoré ukončilo prvú svetovú vojnu. A s koncom vojny súvisí znovuvybudovanie poľskej štátnosti. Ale za oficiálny sviatok nezávislosti uznal Snem tento dátum až v roku 1937.

Nezávislosť prichádzala napokon do rozličných častí krajiny v rozličnom čase. Veď predsa už 8. októbra 1918 Regentská rada ohlasovala v manifeste, že jej hlavým cieľom je znovuvybudovanie štátu z troch okupovaných území. A tento dátum sa spolu s manifestom zvykol oslavovať ako „vznik slobodného a zjednoteného Poľska“. Krakov sa stal fakticky slobodný už 31. októbra 1918, Varšava v novembri a Poznaň v decembri toho roka.

Je nespochybniteľné, že to bol svojský proces, ktorý sa začal dlho pred 11. novembrom a trval ešte nejaký čas po tomto dátume. Tieto udalosti by sme mohli prirovnať k morským prúdom, o ktorých nevieme, odkiaľ sa presne berú a kde sa presne končia, hoci na mapách vyznačujeme aj jedno, aj druhé. My sme sa dohodli, že dňom znovuzískania nezávislosti bude 11. november 1918.

Małgorzata Wojcieszyńska

MP 100 Rokov 10/2018