Józef Piłsudski a Ignacy Jan Paderewski
Znovuzískanie nezávislosti Poľska je výnimočným obdobím – obdobím radosti, nádeje, ale tiež časom ťažkej práce a opätovného budovania všetkého od úplného začiatku vrátane národnej identity a pocitu hrdosti z poľského občianstva. Do tohto zdĺhavého procesu sa pustili výnimoční predstavitelia politiky sveta a rozličných oblastí vedy a kultúry. Medzi nimi boli aj osobnosti, ktoré sú i dnes považované za nespochybniteľné symboly tohto obdobia, a bez ktorých by nezávislé Poľsko bolo iba utopickou fantazmagóriou.
Bez najmenších pochýb je jednou z tých osobností maršalek Józef Piłsudski. Svojich súčasníkov značne polarizoval. Zástancovia mu prejavovali úctu, neprajníci – na čele s Národnou demokraciou – ním opovrhovali. Predmetom jednotlivých sporov, kontroverzií a protichodných názorov či odlišných interpretácií bola najmä činnosť Piłsudského v Poľskej socialistickej strane, účasť v prvej svetovej vojne, zásluhy v poľsko-boľševickej vojne a májový atentát či neskoršie obdobie pri moci. O sto rokov neskôr sa historici napriek dodnes trvajúcej kontroverzii viac-menej zhodujú, že prínos Piłsudského pre znovuzískanie nezávislosti Poľska a pre usporiadanie povojnového chaosu je vskutku neoceniteľný.
Vynikajúci analytik, šikovný pozorovateľ a bystrý stratég
Často sa ako hlavná zásluha Józefa Piłsudského vníma obeta pre vlasť a priam fanatický patriotizmus. No výnimočný bol aj pre niečo iné, veď patriotov bolo v Poľsku veľmi veľa a príkladov obety by sa počas stáročí našlo tiež mnoho. To, čo maršalka odlišovalo, bol fakt, že správne dokázal predpokladať výsledok prvej svetovej vojny, pričom vytvoril – s absolútnym pragmatizmom a dokonca proti romantickým ideálom – plán, ktorý napokon priviedol Poľsko k znovuzískaniu nezávislosti.
V mnohých rozhovoroch Piłsudski spomínal a analyzoval hypotetický scenár, ktorý sa nakoniec naplnil – Nemecko okupuje Poľsko a zvyšok východnej Európy, následne poráža Rusko (ktoré sa v dôsledku vojny borí v chaose), no napokon definitívne prehráva na západnom fronte. Oslabenie pozície Ruska a Nemecka vytvára potenciálnu možnosť na prevzatie moci na poľskom území. Na to sa však môže podujať iba ten, kto dokáže zorganizovať miestne ozbrojené sily. Preto Piłsudski presadzoval vytvorenie Prvej kádrovej roty – légie. Bol to však projekt, ktorý sa nie celkom vydaril, no vďaka nemu vznikol základ budúcej poľskej armády.
Keď teda viacerí poľskí politici celkom uvážlivo zobrali na seba reprezentovanie Poľska v kruhoch Dohody (čo napokon značne pomohlo poľskej otázke), práve Piłsudského jednotky boli na území, ktoré okupovalo Nemecko, kde začali budovať základy pre II. Poľskú republiku. Armády zo západu – ako napríklad Modrá armáda gen. Hallera – mohli tak prísť na oslobodené územia a pomôcť pri ich obrane.
Vynikajúci klavirista a neúnavný orodovník za poľskú otázku
Ani Piłsudského schopnosť dôkladne analyzovať a presne plánovať, ani obrovská podpora poľskej spoločnosti sa už neodzrkadlili na jeho úspešnosti v rámci rokovaní so západom. Dôvere mocností sa netešil ani vtedajší socialistický premiér Jędrzej Moraczewski, ktorého vláda nedokázala nadviazať kontakty s najdôležitejšími svetovými vodcami, pričom vážne riskovala politickú izoláciu. Ani mediácie s príslušníkmi Národnej demokracie, ktorí žiadali od Piłsudského, aby socialistov odstavil od moci, neprebiehali hladko.
Keď sa zdalo, že situácia je patová, maršalek neočakávane vystúpil s návrhom, ktorý prinášal kompromis – navrhoval zmenu na pozícii premiéra. Novým šéfom vládneho kabinetu sa mal stať vynikajúci hudobník a zarytý patriot Ignacy Jan Paderewski. „Piłsudski videl v klaviristovi, ktorý sa tešil obrovskej popularite v poľskej spoločnosti, vhodného kandidáta na šéfa vlády. Vážil si najmä možnosti jeho politických kontaktov v Európe a vo svete, no na druhej strane vnímal aj slabosť jeho politického zázemia,“ hodnotí Jacek Goclon z Vroclavskej univerzity.
Skutočne, medzinárodné kontakty Paderewského boli ohromujúce. Paderewski využíval svoju popularitu a rešpekt, ktorý mu ľudia prejavovali, pričom svoje koncerty spájal s plamennými prejavmi – ktorých bolo viac ako 300 (!). V nich hovoril najmä o situácii vo vlasti a podnecoval poslucháčov k podpore snáh o znovuzískanie nezávislosti pre svojich rodákov. Okolo poľskej otázky vytvoril veľké finančné a intelektuálne zázemie. Ani tu však v svojich aktivitách neprestal. Vlastnoručne napísal a rozposlal tisíce listov dôležitým predstaviteľom americkej spoločnosti.
Práve vďaka Paderewskému sa aj prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson stal sympatizantom poľskej otázky. A práve tento americký prezident uviedol v roku 1917 poľskú otázku na medzinárodnú scénu. Americká verejná mienka vnímala predtým Poľsko predovšetkým ako krajinu, ktorá je zničená vojnou a ktorá môže potrebovať humanitárnu pomoc.
Piłsudski si nielen vážil všetky snahy Paderewského, ale bol tiež presvedčený, že tento výnimočný klavirista bude garantom rovnováhy na poľskej politickej scéne. 16. januára 1919 ho menoval na pozíciu predsedu Rady ministrov a ministra zahraničných vecí, ako aj na pozíciu delegáta na Parížsku mierovú konferenciu.
Katarzyna Pieniądz
Bibliografia:
„Piłsudski, akého som poznal a videl“ – spomienky svedkov histórie: https://www.polskieradio.pl/39/156/Artykul/994367,Pilsudski-jakim-go-znalem-i-widzialem-wspomnienia-swiadkow-historii
Waldemar Biniecki, Ignacy Jan Paderewski – vzor veľkého štátnika: http://www.dziennik.com/publicystyka/artykul/ignacy-jan-paderewski-wzor-wielkiego-meza-stanu
Jacek Goclon, Ignacy Paderewski na pozícii predsedu Rady ministrov: http://bazhum.muzhp.pl/media//files/Niepodleglosc_i_Pamiec/Niepodleglosc_i_Pamiec-r2011-t18-n2_(34)/Niepodleglosc_i_Pamiec-r2011-t18-n2_(34)-s145-170/Niepodleglosc_i_Pamiec-r2011-t18-n2_(34)-s145-170.pdf
John Radzilowski, Wilson, Paderewski a obrodenie Poľska: http://wszechnica.org.pl/wyklad/wilson-paderewski-i-odrodzenie-polski/
